„Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov; jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: ¸OTČE, ODPUSŤ IM, LEBO NEVEDIA, ČO ROBIA.ʼ“
(z Evanjelia podľa Lukáša)

Odkedy ľudia žijú a modlia sa, nevzniesla sa k nebesám ani jedna modlitba vznešenejšia od tejto. Je to modlitba už nie človeka, ale Boha k Bohu. Ľudia, ktorí neodpustia ani nevinnosť nevinným, nikdy by si ani len nepomysleli, že by mohol niekto prosiť o odpustenie pre tých, ktorí im ubližujú. A čo môj postoj k tým, čo mi ubližujú? Ježiš nás učí – najprv slovom, teraz na kríži aj skutkom: „Milujte aj svojich nepriateľov. Ak robíte dobro len tým, čo vám dobre robia, čo zvláštne robíte? Nerobia to isté aj pohania?“ Ak chcem byť Ježišovým učeníkom, je predo mnou veľmi náročná lekcia… Pane, tu pred tvojím krížom sa chcem učiť, ako odpúšťať tým, ktorí mi ubližujú – neúmyselne alebo aj zámerne.

„…lebo nevedia, čo robia.“ Nevedomosť ľudí je taká ohromná, že je veľmi málo tých, ktorí naozaj vedia, čo robia. Vrodená zloba, napodobňovanie, zvyk, vášne, ktoré vznikajú a ukájajú sa v tieni Ježišovej krvi, dávajú popud našim bežným hriechom, na ktoré sme si už aj zvykli. Ježišovi sudcovia a vykonávatelia rozsudku nevedeli, koho odsúdili a zavraždili. Hoci minimálne židovskí vodcovia to mohli odhaliť. Nemám im však čo vyčítať ja, ktorý by som mal o podiele svojej viny na Jeho umučení vedieť oveľa viac. A predsa sa ďalej točím vo víre opakovaných hriechov, o ktorých viem, aká je ich hrôza. Alebo neviem? Pane, pri pohľade na tvoje umučenie a kríž chcem dnes nanovo uvažovať o hrôze svojich hriechov – daj, nech ich v tvojich ranách uzriem ako v zrkadle.

„Jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: ¸Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!ʼ Ale druhý ho zahriakol: ¸Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.ʼ Potom povedal: ¸Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.ʼ On mu odpovedal: ¸Veru, hovorím ti: DNES BUDEŠ SO MNOU V RAJI.ʼ“
(z Evanjelia podľa Lukáša)

Ježiš je Boh i náš brat. Bolo o ňom povedané, že je EMANUEL – Boh s nami – so všetkými ľuďmi, teda aj so zločincami. Pred časom povedal: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov. Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva.“ Mnohí, vlastne ani jeho učeníci to nevedeli pochopiť. Ako to, že sa stretáva s hriešnikmi a jedáva s nimi?!

Kývame hlavou nad tým, koľko zla robia ľudia okolo nás. Akých máme zlých politikov, biskupov, kňazov, učiteľov, lekárov, úradníkov, rodičov, šéfov, zamestnancov… Nadávame, koľko zlého narobia susedia, obchodníci, cigáni, mafiáni, utečenci… Vidíme hriechy iných, odsudzujeme ich, ale svoj vlastný hriech nevidíme. Možno preto mal Ježiš blízko k tomu typu ľudí – oni si aspoň boli vedomí, že sú grázli, že je to s nimi zlé. A že potrebujú Boha, aby ich našiel, zavolal. A ja? Často si pripadám v porovnaní s druhými vcelku spravodlivý… a to je veľmi nebezpečné, lebo takto môj hriech zostáva. A ja s ním. Pribitý na kríž svojho života a vlastnej hriešnosti, zaslepený odsudzovaním ostatných. Pane, chcem sa tu pod tvojím krížom dnes nechať tebou oslobodiť od ilúzie vlastnej spravodlivosti. Prosím, odnauč ma strácať dôležitý čas ohováraním, posudzovaním a nadávaním na život a všetkých okolo. Nech môj čas –  moje a tvoje DNES – napĺňam viac prosbou o potrebu mojej vlastnej záchrany a odpustenie mojich vín.

„Keď Ježiš uzrel matku a pri nej učeníka, ktorého miloval, povedal matke: ¸Žena, hľa tvoj syn!ʼ Potom povedal učeníkovi: ¸Hľa, tvoja matka!ʼ“
(z Evanjelia podľa Jána)

Judáš ho predal, Peter zradil a ostatní učeníci sa rozpŕchli. Zo spoločenstva, ktoré sa vytvorilo okolo Ježiša, zostalo iba malé torzo – učeník, pár žien a Matka. Spoločenstvo založené na obdive, sympatii, ba aj na ľudskom priateľstve, stroskotalo. Ale práve tu a teraz uprostred tejto drámy sa rodí čosi nové. Viac ako spoločenstvo – RODINA. Byť kresťanom znamená, že tam pod krížom vznikla Božia a naša rodina – CIRKEV. Pod krížom sme sa stali všetci navzájom BRATMI a SESTRAMI. Každého z nás priťahuje k sebe Kristus iným spôsobom, nám vlastným. Často nám teda robí problém vidieť v ľuďoch okolo seba – aj vo svojich veriacich bratoch a sestrách – Božiu prítomnosť. Našou úlohou je objať sa, cez všetky hranice odlišností, ba aj nepriateľstva, ktoré ľudí rozdeľujú. Kresťanská rodina nás vedie za tieto hranice, odpútava nás od nás samých, aby sme objavili našich bratov a sestry, ktorí sú našimi príbuznými. Sme povolaní k tomu, aby sme našli domov v priateľstve samotného Boha a Boha vo všetkých našich priateľstvách a vzťahoch.

Pane, tu pod tvojím krížom sa chcem učiť prijať tento tvoj zámer – že aj ja som jedným z mnohých tvojich bratov. Chcem sa učiť prekonávať bariéry nepriateľstva, zranení, predsudkov a prijať za svoju nielen Matku, ale s ňou prijať za svojich aj všetky jej deti bez rozdielu.

„Keď bolo dvanásť hodín, nastala tma po celej zemi až do tretej hodiny popoludní. O tretej hodine zvolal Ježiš mocným hlasom: ¸Heloi, Heloi, lema sabakthani?ʼ, čo v preklade znamená: ¸Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?ʼ“ 
(z Evanjelia podľa Marka)

Ježiš z Nazareta, Syn živého Boha, visí medzi nebom a zemou. Prežíva úplnú opustenosť a bezradnosť človeka. Preto volá: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Je to prvý verš žalmu 22, ktorý sa predtým iste modlieval celý a v ktorom nachádzal toľko predpovedí o svojom umučení. Nemal už dosť síl, aby ho povedal celý. Nie je to však z jeho strany len gesto. Jeho výkrik je výkrikom celého ľudstva, ktoré sa ocitá v tmách hriechu, samoty a odlúčenia od Boha, ktorý je tým pravým duchovným svetlom. Hriechy majú svoje účinky na telo – to pociťoval na svojich prebodnutých rukách a nohách a zmučenom tele. Hriechy majú však aj duchovné účinky, ktoré si často ľudia ani neuvedomujú. Najmä ak sú príliš zamestnaní vírom života. Tento účinok je najdramatickejšie viditeľný v tomto Ježišovom výkriku. OPUSTENOSŤ, ODLÚČENIE, OSAMELOSŤ. Ježiš sa dobrovoľne podrobil aj skúsenosti človeka, ktorý dobrovoľne zavrhol Boha – prežíva zavrhnutie pochybovačov, pesimistov, ľudí tvrdo presadzujúcich svoju „pravdu“, tých, ktorých cieľavedomosť znamená ísť za svojimi túžbami aj „cez mŕtvoly“, moderných ľudí, ktorí podľahli klamstvu, že bez ostrých lakťov dnes neprežiješ; osamotenosť ľudí nenávidiacich seba, pretože nenávidia cnosti alebo ten pojem ani nepoznajú; prázdnotu ľudí, ktorí nepoznajú vyššiu lásku ako len zmyselnú telesnú rozkoš…

Pane, dnes sa tu pred krížom chcem spolu s tebou pozrieť na svoje životné postoje a životný štýl, ktorý vediem. Má Boh – tvoj a môj Otec – ešte miesto v mojom živote? Aký život vediem a čím ho napĺňam mimo sviatkov? Učíš, že by som mal milovať Boha nadovšetko – z celej mysle, zo všetkých síl, z celého srdca. Čomu dávam najdôležitejšie miesto, hlavné slovo? Si to ty, Bože? Alebo som ťa už dávno zavrhol a moje spovede a účasti na omši sú len občasným preblesknutím Božieho v mojom živote, ktorý je v skutočnosti prázdny od Boha?

„Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: ¸Žíznim!ʼ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam.“
(z Evanjelia podľa Jána)

Okrem fyzického vyčerpania a smädu, ktorý zaiste Ježiš na kríži pociťoval, sa tu hovorí o vyplnení Písma. Sú to jednako state zo žalmov, kde je táto situácia dopredu priam detailne opísaná pár storočí predtým, ako sa to stalo. Ale mohli by sme hovoriť o ďalšom predobraze – o yzope, ktorý sa používal pri kropení krvou veľkonočného baránka. Je to aj vyjadrenie obrazu pre neuspokojenie po hriechu. Zmyselné potešenie, ktoré si človek navodí na úkor duchovnej radosti a čistoty duše, sa podobá pitiu slanej vody. V pekle zahrabaný bohatý hodovník z Ježišovho podobenstva trpel veľkým smädom a prosil aspoň o kvapku vody. Tento štvrtý Ježišov výrok teda ponúka viacej momentov na uvažovanie.

Najsilnejší pre nás by však mohol byť ten, ktorý zdôrazňovala sv. Matka Tereza z Kalkaty. Ježiš volajúci z kríža „Žíznim!“ vyjadruje výkrik neuhasenej túžby Boha po láske. Po tvojej aj mojej duši, po tvojej aj mojej láske. Boh na mňa z kríža volá: „Daj sa mi napiť!“ „Daj mi svoje srdce!“ A tragédia božskej lásky k ľuďom je v tom, že mu v jeho smäde po nás a našej láske podávame žlč a ocot.

Pane, tu pod tvojím krížom sa dnes chcem započúvať do tvojho túžobného volania po mojej láske. Odpusť, že ti namiesto nej dávam žlč a ocot – mŕtve tradície a zvyky, naučené frázy v modlitbe, neochotné „vypĺňanie“ náboženských povinností, pokrytectvo v živote mimo kostola alebo aj v ňom… Nauč ma, Láska málo milovaná, čo znamená skutočne milovať teba a blížnych.

„Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: ¸JE DOKONANÉ.ʼ“
(z Evanjelia podľa Jána)

Slovo „Je dokonané“ znelo celkom ináč ako výkrik opustenosti „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil.“ Podľa Otcovej vôle pretrpel vo svojej duši stav hriešnikovho vnútra, stav odlúčenosti od Boha. V tomto slove Ježiš zvestuje tajomstvo svojej smrti. Nehovorí o tom, že je vďačný, že jeho utrpenie sa končí, pretože už hranica bolesti a síl došla do bodu maxima. Aj keď už je v momente, kedy pokorenie Syna človeka a zároveň Božieho Syna dosiahol svoj vrchol, hovorí tu však o zavŕšení jeho cesty od mimoriadneho počatia, cez narodenie, verejné účinkovanie až po smrť. Verne a do dôsledkov splnil, čo od neho chcel Otec. V tejto poslušnosti do dôsledkov prekonal vinu neposlušnosti nás, Adamov. A to je vlastne jeho cesta vykúpenia. Je to však aj cesta lásky, ktorá sa podriaďuje milovanému úplne a bez obmedzení.

Všetci snívame o dokonalej láske, láske, ktorá je bezvýhradná a úplná. Väčšinou však túžime takúto lásku len prijímať a očakávame ju od ľudí. Ježiš nás však vyzýva, aby sme ju hľadali tam, kde je. Túži po našej láske a prijíma to, čo mu ponúkame. On jediný nás miluje naozaj dokonale. Dokonalú lásku teda vidíme na kríži. Ak milujeme, potom si dokonalá Božia láska našla príbytok v našich krehkých láskach, ktoré sú nedokonalé a plné chýb.

Pane, tu pred tvojím krížom, ktorý je zviditeľnením tvojej dokonalej lásky a poslušnosti, ťa chcem dnes prosiť, aby si ma učil láske. Tej pravej láske, ktorá si nekladie podmienky a nevytyčuje hranice. Tej láske, ktorá sa podriaďuje druhému a je ochotná pre jeho dobro podstúpiť aj bolesť a utrpenie.

„Slnko sa zatmelo, chrámová opona sa roztrhla napoly a Ježiš zvolal mocným hlasom: ¸OTČE, DO TVOJICH RÚK PORÚČAM SVOJHO DUCHA!ʼ Po tých slovách vydýchol.“
(z Evanjelia podľa Lukáša)

Kým šieste slovo patrilo zemi, jeho siedme a zároveň posledné sa obracia k Bohu – k Otcovi, ktorého vôľu definitívne vyplnil a ku ktorému sa teraz vracia. Tieto slová Pán nešeptá z posledných síl. Volá mocným hlasom. Kedysi povedal, že mu nikto nemôže jeho život vziať, že ho on sám dáva. Smrť naň nemohla siahnuť a rozkázať mu zomrieť. Sám vychádza, aby sa so smrťou stretol. Aby ukázal, že jeho smrť nebola dôsledkom vyčerpania, ale slobodný akt jeho vôle.

Ježiš týmto mocným výkrikom nenaznačuje nárek nad svojou smrťou. Naopak, hlasito oznamuje blížiaci sa božský život. Nepovažoval odchod k Bohu ani za útočište alebo vyslobodenie z múk bolesti a utrpenia, ktoré mu spôsobovala krutosť, výsmech a opovrhovanie ľudí. Vedel, že teraz musí zomrieť, postaviť sa tvárou v tvár smrti, lebo to bude posledná služba človeku a zavŕšenie vôle jeho Otca.

My ľudia sa často domnievame, že naše umieranie rozhoduje o našej budúcnosti. V skutočnosti však o budúcnosti rozhoduje život – rozhodnutia, ktoré sme urobili, príležitosti, ktoré sme využili alebo aj nevyužili, milosti, ktoré sme prijali alebo aj odmietli. Nebezpečenstvá na našej životnej ceste sú podstatne väčšie ako umieranie a smrť samotná. Veď ona je len bránou k Otcovi. Samozrejme, ak životná cesta vedie k nemu.

Pane, tu pred tvojím krížom ťa prosím, aby si ma učil nevyhýbať sa myšlienkam na vlastnú smrť. Keď vidím, ako zomieraš v úplnej dôvere a odovzdávaš svojho ducha Otcovi, prosím, veď ma, nech aj ja kráčam deň čo deň v ústrety milujúcemu Otcovi. A nech aj ja vo chvíli svojej smrti s dôverou v Otcovu lásku odovzdám svoju dušu tomu, ktorý ma miluje tak, že prijal Tvoje umučenie a smrť, aby som ja mohol žiť.